Pieseň chápe ako dar pre svoj život, zamýšľa sa nad každou jednou pesničkou, hľadá v nej životné príbehy i samotný život a pritom ju vie umocniť svojím postojom, pohybom, gestom do samého končeka svojich prstov. Piesne Vlado Homola poctivo hľadá u starších z rodov, poctivo sa ich naučí so všetkým, čo k nim patrí, melódiou, cifrovačkami a ozdobami tak, aby potom do nich mohol vložiť seba, svoju ľudskosť, svoje cítenie, svoje šibalstvá a všetko čo treba tak, aby pieseň zaznela naplno, aby upútala melódiou i slovami, aby sa ukázala v tom najlepšom svetle. Vtedy to svetlo Vladovej piesne zahreje, očarí, vnorí sa do vnútra duše a ostane v nej nadlho. Z jeho piesní priam srší život, dá sa z nich vyčítať to, čo viedlo k ich vzniku, dá sa v nich obsiahnuť to, čo a o čom spieva nielen slovami.
Za Vladovými piesňami možno cítiť človeka, ktorý ich poskladal a opísal život. Za nimi cítiť rozmer priestoru, v ktorom sa pieseň zrodila, cítiť človečinu. Taký je Vlado Homola človek a spevák.